Psí záprah v lete vymenil za kajak…

Lucián Očkovský – Psí záprah v lete vymenil za kajak, aby sám „prepádloval“ grónskymi fjordmi

ilustrační foto Dico, Prijon a seakajak.cz

Netvári sa ako dobrodruh a cestovateľ. Nehrá sa ani na supervodáka, či psíčkára. A predsa má Lucián Očkovský hlboko pod kožou každú zo spomínaných vášní. Vie sa nadchnúť opojnou presilou prírody, hltavo sleduje zvyky a obyčaje ľudí iných kultúr, v lete víkend čo víkend „pádluje“ niekde na vode, v zime jazdí so psími záprahmi. A potom sa občas niekam „vychytí“ a to, čo rád robí doma, si ide vyskúšať do úplne odlišných podmienok.

Najradšej má Grónsko. Tento mohutný ostrov s pohoriami alpského charakteru, bielymi horskými ľadovcami a bizarnými ľadovcovými kryhami mu učaroval. Divočina polárnej krajiny a stopy tradičnej loveckej kultúry boli silným magnetom na pravidelné návraty. Toto leto sa Lucián Očkovský na desať dní vybral s kajakom tam, kde sa kajak narodil. K Inuitom.

„Grónsko je pre mňa čosi ako zasľúbená krajina. Fascinuje ma nielen prírodou, podmienkami, ale zaujímajú ma predovšetkým ľudia. Pretrvávajú tam stopy pôvodnej kultúry. Ľudia tam majú úplne iné myslenie a hodnoty ako my,“ hovorí Lucián Očkovský.

Tvrdí, že nie je jednoduché preniknúť medzi nich, ale keď sa to podarí, ten zážitok stojí za to. „Títo ľudia nepoznajú otázku peňazí, naháňanie sa za statkami, otázku presnosti. Pre nich je dôležitý lov. Pretrváva v nich štyritisíc rokov stará mentalita poľovníkov a lovcov, dokážu byť neuveriteľne trpezliví,“ približuje Grónov ich veľký obdivovateľ.

Ako hovorí, vari nikde inde na svete sa nedá sledovať prelínanie starej kultúry s vplyvmi súčasnej civilizácie. „Aj v Egypte sú pozostatky starej kultúry, ale zostali tam iba pyramídy. V Grónsku je tradičný spôsob života ešte živý. Nie že by tam nemali televízory, CD prehrávače, práčky, plastové výrobky, ale jednoducho prírodné danosti Grónska nedovolia, aby bol pôvodný spôsob života vytlačený,“ vysvetľuje pozorovateľ grónskej mentality.

Vraví, že Gróni nedávajú príliš najavo emócie. Jednoducho sa správajú účelne, hovoria, čo je potrebné a veľké slová či pátos sú im cudzie. „Radovať sa vedia, ale sú prirodzení. Mám tam ozajstného priateľa, Tobiasa som spoznal už počas prvej expedície so psími záprahmi, robil mi sprievodcu. Keď mu volám, poznám to podľa hlasu, aký je rád,“ nedá dopustiť na vzťahy, ktoré má s domorodými Grónmi.

Veľa sa od nich naučil. Preto si aj teraz v lete mohol trúfnuť na osamelú plavbu po tamojších fjordoch. „Človek sa pozorovaním učí. Vždy som pri predchádzajúcich expedíciách s nimi žil, či už v loveckých chatách, pod stanom, všade. Naučil som sa od nich sledovať zmeny počasia, vietor, kedy začne snežiť, kde hrozia trhliny, všetko, čo človek na prežitie potrebuje,“ poznamenáva. Svojich spoločníkov mal možnosť poznávať nielen pri cestách so psími záprahmi, ale lovil s nimi aj veľryby.

V lete sa Grónskom plavil sám. „Pre nich je to trochu nepochopiteľné, len tak bezcieľne pádlovať. Oni nepoznajú čosi také ako dovolenka, všetko, čo robia, má svoj účel,“ vysvetľuje. Kajak si podľa originálnej grónskej podoby stavia doma sám, ale ten so sebou „neťahal“. „To by bola hlúposť, keď v Grónsku je desaťtisíc kajakov. To je podobné ako so záprahmi, keď tam idem v zime, predsa nebudem do Grónska prevážať psov, tých tam je aspoň 30-tisíc,“ smeje sa Lucián Očkovský.

Spoločnosť mu v kajaku robil len tupilag, malý suvenír, vyrezaný z kostí. „Dnes je to upomienkový predmet, príznačný pre Grónsko. Gróni ho vyrezávajú z kostí veľrýb alebo mrožov. V minulosti to však bol predovšetkým kultový predmet, súčasť grónskej mytológie, ľudí mal chrániť pred duchmi, celý ich svet je totiž samý duch,“ vysvetľuje cestovateľ. 

Ako starý vodák, ktorý preferuje pokojné vody jazier pred divokými riekami, si v nespočetných fjordoch a členitých zálivoch prišiel na svoje. Denne pádloval, vychutnával si pohľady do fascinujúcej krajiny. „Nie je podstatné, koľko kilometrov som urobil, to je zas len naše európske vnímanie. Dôležitý bol ten zážitok,“ usmieva sa otázkam o „výkonoch“.

Mal dosť času vnímať každý odtieň ľadovcových krýh a grónskeho leta. Krajiny sa však nenabažil. „Rád by som sa tam znovu vrátil, Grónsko som prešiel už vari vo všetkých ročných obdobiach, po vode aj po snehu, teraz chcem skúsiť treking. Na pešo. Chcem si pozrieť záliv Ningerti, ktorý sa končí dvomi fjordami a tam ústia štyri kontinentálne ľadovce, ktoré padajú rovno do mora,“ teší sa na nový zážitok.

Mira Kováčiková, www.cassovia.sk