Fínské voľby 2007, alebo ako bude vyzerať Eduskunta

Matti Vanhanen s chotí, foto: mil.fi

18. marca 2007 sa vo Fínsku konali voľby do zákonodarného orgánu republiku. Tento vo Fínsku predstavuje jednokomorový parlament (fínsky Eduskunta) volený na obdobie štyroch rokov. Počtom členov sa vyrovná českej poslaneckej snemovni, kedy občanov Fínska zastupuje 200 poslancov volených v 15 volebných obvodoch. Zaujímavosťou fínskych parlamentných volieb je fakt, že tieto sa konajú vždy tretiu marcovú nedeľu, a to už od roku 1907, kedy fínsky zákonodarný orgán vznikol, resp. sa transformoval do súčasnej podoby. Voľby 2007 preto boli iné, ako ostatné, boli oslavou stého výročia Eduskunta.

Predvolebná kampaň bola analytikmi označovaná za nudnú, nevyznačovala sa žiadnymi ostrými konfrontáciami. Ešte počas nej došlo k dohode medzi parlamentnými stranami, ktoré upravili moratórium tak, aby bolo možné „politický vplývať“ na voličov i v deň volieb. Asi najväčším prekvapením celej kampane bol škandál predsedu vládu, ktorý mal rovnaké problémy (s poslankyňou Zelených) ako Mirek Topolánek. Dnes už možno povedať, že mu nejako výrazne táto aféra neuškodila a dokázal doviesť svoju stranu k volebnému víťazstvu. Jeho bezprostredná reakcia po zverejnení výsledkov bola: „Dokázali sme to.“ Čo sa teda vo Fínsku v ostatných parlamentných voľbách udialo? Výrazné zmeny nenastali a naplnili sa tak predpovede politológov. Voľby vyhrala strana úradujúceho predsedu vlády Mattiho Vanhanena (strana Fínsky stred) so ziskom necelých 23,1 %hlasov, tesne za centristami skončili so ziskom 22,3 %konzervatívci združení v Strane národnej koalície. To, že rozdiely medzi prvými troma úspešnými stranami sú naozaj malé dokazujú i tretí socialisti, ktorých volilo 21,4 %, čo však pre samotných socialistov je viac ako sklamaním. Fínsko a hlavne Vanhanen stojí na križovatke dvoch prúdov. Na jednej strane má možnosť zostaviť centristicko-pravicovú vládu na strane druhej opäť vsadiť na socialistov. Bude Fínsko nasledovať svojho historického suseda a vydá sa na cestu pravicovej politiky? To je už otázka priamo na Vanhanena, ktorý bude musieť citlivo viesť koaličné rokovania o budúcej vláde. Šance sú rovnaké, nakoľko do vlády bude potrebné prizvať i nejakú menšiu parlamentnú stranu, nakoľko Vanhanen sa chce opierať o podporu min. 120 poslancov. Tešme sa na závery koaličných rokovaní.

Stručná charakteristika trojice najúspešnejších

Fínsky stred (KESK) – centristická formácia – pôvodne agrárna strana – dnes ju podporuje okrem obyvateľov vidieka aj stredná mestská vrstva – je členom Liberálnej internacionály

Národná koaličná strana (KOK) – umiernená pravostredová konzervatívna formácia – dôraz: rodina, sociálne zabezpečenie, sociálne-trhová ekonomika s akcentom na osobnú zodpovednosť a iniciatívu jednotlivca. Je považovaná za hlavného reprezentanta podnikateľov a väčších vlastníkov pôdy. Člen EPP.

Fínska sociálno-demokratická strana (SDP) – pôvodne radikálny program (marxistický koncept triedneho boja) – neskôr prechod na idey sociálnej demokracie. Podporuje silný sociálny štát, ochrana pracujúcich atď. Podporuje prehlbovanie európskej integrácie a jej federalizácie.

Ako vznikol Eduskunta

Eduskunta sa do súčasnej podoby transformoval ako som vyššie spomínal v roku 1907. Bola to transformácia pre Európu nevídaná nie len rozsahom, ale aj odhodlanosťou a výsledkom.

V roku 1906 ruský cár Mikuláš II. vydal výnos, ktorým ustanovil jednokomorový parlament. Išlo o prvú veľkú zmenu, nakoľko dovtedy vo Fínsku fungovalo štvorkomorové stavovské zriadenie. Teda išlo o významný krok k posilneniu demokratických pravidiel zastupiteľského orgánu. Tento fakt ďalej potvrdil i spôsob voľby, kedy poslancov parlamentu volili občania vo všeobecných a rovných voľbách. Zrazu bolo oprávnených voliť 1.273.000 voličov z takmer všetkých stavovských tried. Oveľa väčší historický význam mala táto zmena pre fínske ženy. Stali sa prvými ženami v Európe a druhými na svete, ktoré sa v otázke inštitútu volieb zrovnoprávnili s mužmi. Vo voľbách bolo do prvého fínskeho parlamentu zvolených 13 žien. Zloženie fínskeho parlamentu však viedlo do patovej situácie, kedy sa tri programovo „neprijateľné“ strany navzájom nedokázali zhodnúť v žiadnej otázke, a tak bol parlament takmer nefunkčný. Snáď najlepšie vtedajšiu situáciu vystihol poslanec parlamentu slovami:

„Jeden deň zabodne pán Danielson-Kalmari (starofennoman) svoju dýku do srdca strany konštitucionalistov a pán Sirola (socialista) sa raduje z toho, že je rana smrteľná. Druhý deň sa pán Jonas Castrén (konštitucionalista) chytí svojej palice a jej úderom roztriešti sociálne-demokratickú stranu na kusy. A tretí deň sa socialisti a konštitucionalisti spoja, aby zabili už mnohokrát zo sveta znesenú stranu starofennomanskú.“ Patová situácia vyvrcholila pri vyslovení dôvery vláde, kedy ani tu nenastala zhoda v parlamente. Zatiaľ kým socialisti hlasovali proti vláde Mechelinovej vláde, konštitucionalisti ju podporili a starofennomani sa hlasovania zdržali. Vláda tak dôveru nezískala. Ďalší vývoj v parlamente zodpovedal procesu konsolidácie zákonodarného orgánu až do jeho dnešnej podoby.

Daniel Dudinský, 27. marca 2007