Žena v živote a dramatickom diele Henrika Ibsena

Henrik Ibsen, právom považovaný za otca modernej drámy, dostal pri svojom narodení do vena všetko, čo je potrebné k rozvoju tvorivého ducha osobnosti a v jeho prípade skutočne nešlo len o ono známe: „byť v správnom čase na správnom mieste“.

V roku jeho privítania na svet v malom nórskom mestečku Skien na brehu Oslofjordu uplynulo už 14 rokov od 17. mája 1814, kedy zástupcovia nórskeho ľudu upozornili „svet“, ktorý jednal po francúzskej revolúcii a následných vojnách o novom usporiadaní Európy, na svoje práva hájiť identitu svojej tisícročnej kultúry a štátnosti. Novo zvolaný nórsky parlament takmer po 300 rokoch provinčnej existencie nórskeho územia vyhlásil nezávislosť nórskeho územia a prekvapil víťaza v bitke pri Waterloo rozdeľujúceho Európu. 

Čas medzi rokom 1814 a narodením Henrika Ibsena v roku 1828 bol v Nórsku vyplnený dozrievaním kultúrnych a hospodárskych premien. Prvé z menovaných zohrali jednoznačne významnú pozitívnu rolu v živote budúceho dramatika Henrika Ibsena, druhé, naopak, mali zmiešaný vplyv svojím nemilým zásahom do stability postavenia rodiny, v ktorej Henrik Ibsen vyrastal.

Je obdivuhodné s akou energiou sa rozlieval prameň slobodnej nórskej kultúry od dvadsiatych rokov 18. storočia. Básnici ako Wergeland a Welhaven a husľový virtuóz Bull sa práve v tej dobe nezmazateľne zapisujú do pokladnice svetovej kultúry. Na rozdiel od mnohých iných v Európe malo Nórsko tú výhodu, že navzdory niekoľkostoročnej provinciálnej existencii v podriadení mocným kultúrno-politickým centrám v Dánsku, bolo možné nadväzovať na dedičstvo minulosti vďaka pokladnici jazykovej a aj na iné spriaznenosti škandinávskych krajín. Pre dielo Henrika Ibsena práve toto dedičstvo zohralo najvýznamnejšiu úlohu. Odhliadnuc od mnohých ovplyvňujúcich faktorov, nechajme v zornom poli len jeden: Prečo a ako vyrastajú charaktery postáv žien v Ibsenových drámach?

Nemožno prehliadnuť príklad ako Ibsen už vo svojom prvom tvorivom období „historických“ drám hlboko prenikol práve do stvárnenia neprekonateľnej mravnej sily vikinskej postavy ženy – Hjördis z Bojovníkov na Helgelande. Nebola to náhoda.

Častejšie sa však hovorí o menách žien z Ibsenových drám z obdobia druhej polovice jeho životného diela akoby Deus ex machina v ženskej podobe pomohla Ibsenovi k náhlemu prispôsobeniu svojich drám k zrkadlovému odrážaniu spoločnosti na lineárnom zlome troch desaťročí pred vstupom do 20. storočia.

Pre dôkladné pochopenie Ibsenovej tvorby je potrebné siahnuť hlboko do studnice nórskych kultúrnych dejín. Kedy Henrik Ibsen na jednej strane prijíma signály zo svojho okolia, na druhej strane buduje minidrámy scén na vplyve tradícií zvláštností nórskych dejín.

***

„Stávalo sa, že, keď Henrik Ibsen písal Dom figúrok (Nora), rozprával svojej žene Suzannah, aké šaty mala Nora v tento deň. Mohol kľudne povedať: Dnes má modré šaty alebo zase: Dnes si vzala zelené. Modely šli s ním celé dni, dokonca i tam, kde to nebolo vhodné a to ho potom privádzalo do rozpakov v spoločnosti Potreboval často rok alebo rok a pol na život s postavami svojej hry A potom mal hru hotovú za pár mesiacov Ale inak bol nanajvýš duchom prítomný v kruhu rodiny. Suzannah často v jeho prítomnosti prednášala básničky, satirické verše, ktoré Ibsena pobavili a naozaj zaujali Ešte dnes počujem Ibsena ako sa smeje. Bože! ako ona vedela rozprávať s naozaj bohatou fantáziou na ktorú budem do smrti spomínať. Jej hlas zaujal svojím teplom a hĺbkou citov.“ (Bergliot Ibsen, Tí traja)

***

Z pokusov ibsenovských diletantských monografov o vŕtanie sa v jeho milostných zákutiach, aby mohli zverejniť objavy v erotickej sfére, ktorá „predsa musí“ obklopovať populárneho spisovateľa, bude vhodné menovať aspoň jeden najtypickejší prípad toho, v akej často neserióznej rovine sa tieto pokusy vedú.

Emilia Bardach mala 18 rokov, keď priniesla svoj pôvab mladosti a kúzelnej naivnosti na letné prázdniny roku 1889 do Colle Isarco (Gossensass) vysoko do Alp, neďaleko Brennerského priesmyku. V tom čase, ako už veľakrát predtým, tu prebýval, na úteku za chladným, čerstvým povetrím aj Henrik Ibsen a pamätná doska v meste pripomína, že tu dramatik našiel dosť pohody pre prácu na svojich dvoch známych dielach: Nepriateľ ľudu a Divoká kačka. Tak tomu bolo aj v zmienenom roku, keď sa osemnásťročné dievča z Viedne objavilo na scéne v Alpách. Ibsen sa často nechal s úsmevom sprevádzať jej vyvádzaním na ceste pozdĺž riečky Isarco. Zo spomienok a z listov, ktoré jej Ibsen poslal, kde ju nazýva princeznou a májovým slnkom v jeho septembrových dňoch (spomienka na spoločný pobyt v Colle Isarco), začala Bardach budovať bájny zámok, po ktorého chodbách sa potuluje ona a zamilovaný Ibsen. Je až neuveriteľné, že stavba jej zámku vydržala nielen počas života Emilie Bardach (1871–1955), ale bola sprevádzaná aj celým radom publikácií na rovnakú tému. Protektori teórie „zamilovaného“ Ibsena tu i v iných prípadoch ochotne prehliadali, že Ibsen nešetril vľúdnymi, obdivnými slovami v listoch ženám (Raff, Andersen, Fitinghof a i.). On sám to vysvetľoval potrebou otvoriť si vstup do blízkosti ich duše pre poznanie všetkých nuáns modelu pre drámu. Také vysvetlenie je i v súlade s ideou jeho básne z r. 1852, ktorú uverejnil po svojej návšteve v Drážďanskej galérii. Vyjadruje tu svoj dojem z pohľadu na Raffaelovu Madonu.

***

Na záver venujme aspoň niekoľko slov žene, o ktorej často nebýva zmienka v súvislosti s úvahou o galérii Ibsenovho diela a života, ale predsa len svojím osudom hlboko ovplyvnila jeho život. Ibsenova matka, Marichen Comelia Martine, pochádzala z váženej, ekonomicky dobre situovanej mešťanskej rodiny s koreňmi rozpínajúcimi sa i ďaleko mimo Nórska. Bergliot Ibsen predstavuje vo svojich spomienkach jej obraz: „Silueta jej postavy bola tmavá s bystrým jasom z hĺbky očí. Nerada bola stredom pozornosti a nechcela nosiť na trh svoj talent na kreslenie a maľbu. Henrik Ibsen myslel, že výrazom osobnosti pôsobí rovnako ako jeho matka“

Marichen Comelia M. Altenburg si priniesla s venom do zväzku s obchodníkom Knudom Ibsenom zažité pravidlo povinnosti sklonenej hlavy ženy pred mužom-vládcom rodiny. Monarchistický spôsob správania Ibsenovho otca presiakol celé detstvo budúceho dramatika a bol i príčinou využitia prvej príležitosti k odchodu z domu v šestnástich rokoch, keď otec nebol schopný zvládnuť ekonomickú katastrofu, do ktorej sa dostal jeho obchod a svojou intolerantnosťou to zreteľne dával najavo celej rodine a najmä svojej žene. Ibsen si odniesol z domova dojmy, z ktorých najsilnejšie pre nás zanechal v replike zo svojej hry Strašidlá: „Ženy našej doby sú zneuctievané ako dcéry, sestry, manželky, nieje im daná možnosť byť vychované a vyrastať podľa svojho talentu“ Potreba úniku z tieňa tyranského prostredia mužskej spoločnosti, ako ju Henrik Ibsen poznal v detstve, bola červenou niťou jeho drám. Zatiaľ čo vzťah s otcom prerušil – možno, že s neľahkým srdcom – uchoval si vrúcny vztah k matke. Keď matka umiera v r. 1869, vyjadruje Ibsen svoju pokoru, vďaku a obdiv svojej sestre za starostlivosť o ženu, ktorá mu bola taká drahá.

Ladislav Řezníček, preklad Ladislava Spišiaková, vyber z publikácie vydané k 100 výročiu úmrtia Henrika Ibsena, Edícia Mieru č. 6, Biblioscandia Praha-Oslo-Roma 2006, 16 stran A5

V Severských listech otištěno s laskavým svolením historika Ladislava Řezníčka.

V Edici Míru vyšlo dosud šest publikací – česky, slovensky, anglicky a norsky, některé v dvojí jazykové mutaci. Kromě citovaného titulu věnovaného H. Ibsenovi to byly: Berta Suttnerová, Oblak a mrákota (A. Dvořák), Bjørnson aktuální, Romové – nejpronásledovanější menšina v Evropě, The Fruits of Terrosism (k 70. výročí atentátů v Marseile).

20. března 2007