Slovensko-severská literárna podujatia

Lars Saabye Christensen

Theodor Kallifatides

Daniel Katz
foto archiv

Literárne revy Dada Nagya

V stredu 27. apríla zorganizovalo nakladateľstvo Slovart (http://www.slovart.sk) podujatie pre dvoch „svojich“ autorov, teda Daniela Katza a Larsa Saabyeho Christensena. Boli to ďalšie „Literárne revy Dada Nagya“, ktoré sa uskutočnili v kníhkupectve PANTA RHEI v bratislavskom nákupnom centre Aupark. Okrem spisovateľov a moderátora sa hudobne pripojili aj dvaja členovia bratislavského Pressburger Klezmer bandu.

Jedna z otázok na Daniela Katza bola, ako začal písať. Povedal, že hoci vojnu zažil ako dieťa, ešte aj preňho a jeho rovesníkov trauma židovstva a identity (hoci žil v takej bezpečnej krajine ako Fínsko – kde sa Židom napokon nič nestalo) spôsobuje často stav, že sa dajú buď na spisovateľskú dráhu, alebo na alkoholizmus. Dani (Daniel) si vybral to prvé. Navyše donedávna vo Fínsku fľaša vodky stála toľko ako jedna kniha (obe boli veľmi drahé), takže Fíni mali na výber – vybrať si buď alkohol, alebo knihu. (Teraz vraj podobnú dilemu nemajú, pretože EÚ prinútila Fínsko znížiť ceny alkoholu a knihy zostali rovnako drahé.)

Ďalšia otázka bola na zdroje jeho humoru. Daniel Katz povedal, že jedným z jeho obľúbených diel je Haškov Švejk. Keď sa ho diváci spýtali, ktorí svetoví autori sú mu blízki v oblasti humoru, odkiaľ ho ešte okrem Švejka čerpá, Daniel Katz vytiahol anglickú učebnicu slovenčiny a prečítal z nej po slovensky jednu kapitolu. Boli tam tak úžasne absurdné vety, že sa celé obecenstvo váľalo od smiechu. Množstvo ľudí v kníhkupectve za malú chvíľu rozobralo celý náklad jeho knihy Nemecký svinský pes (Saksalainen sikakoira), a nešťastní diváci, pracovníci vydavateľstiev a iní záujemcovia si už nemali na autogramiáde čo dať podpísať…

28. apríla 2005 sa v novootvorenej Univerzitnej knižnici v Bratislave na Michalskej ulici sa uskutočnilo ďalšie chvályhodné podujatie – beseda so severskými spisovateľmi Theodorom Kallifaditesom (S), Danielom Katzom (FIN) a Larsem Saabyem Christensenem (N). Stretnutie, otvorené pre verejnosť, bolo vyvrcholením projektu POLÁRNA ŽIARA, ktorého prvou časťou boli preklady diel severských autorov do slovenského, českého a maďarského jazyka. Prekladali študenti severských jazykov už spomenutých univerzít v Bratislave a v Brne. Okrem samotných študentov, hlavných protagonistov, prekladateľov a zástupcov akademickej obce a veľvyslanectiev boli prítomní všetci milovníci severskej literatúry – dohromady okolo 100 ľudí. Stretnutie začalo krátkym predstavením autorov a ich diela, v podaní študentov – prekladateľov. Každý zo spisovateľov sa potom krátko vyjadril aj k hlavnej téme besedy – Identita. V tomto prípade to bola vôbec nanajvýš zaujímavá téma, nakoľko Lars Saabye Christensen je pôvodom Grék a Daniel Katz je Žid.

Beseda

Po predstavení nasledovala vyše hodinová zaujímavá beseda, z ktorej pripájam nasledovné postrehy:

Daniel Katz, ako sám povedal, je potomok už štvrtej generácie židov, čo žijú vo Fínsku, pričom jeho predkovia tam prišli z Ruska. Jeho pradedko aj dedko bojovali ešte v cárskej armáde, Fínsko bolo vtedy veľkovojvodstvom Ruska, jeho otec bojoval v Zimnej a druhej svetovej vojne v rokoch 1939–1943. Toto obdobie Daniel Katz farbisto autobiograficky opisuje aj vo svojom knižnom debute – Když dědeček lyžoval do Finska. Čo sa týka vojenskej služby, Daniel Katz sám je vojakom v zálohe, a jeho syn už absolvoval civilnú službu – celý tento štvorgeneračný vzťah jeho rodiny k armáde nato Daniel skomentoval vetou: „V tomto ja vidím vývoj!“

O Danielovi Katzovi je známe, že sa učí po slovensky, na to povedal: „Prekladám zo slovenčiny do fínčiny, zatiaľ neoficiálne, texty piesní od Milana Lasicu. S Milanom sme veľmi dobrí priatelia, a beriem ho ako staršieho brata – hoci je mladší – lebo je múdrejší ako ja. Máme veľa spoločného, napríklad názory na ženy. Aj keď to nie je to najdôležitejšie – aj táto téma nás spája.“

Lars Saabye Christensen. Jeho najvýznamnejším dielom je román Nevlastný brat (česky Poloviční bratr, pozn. red.), ktorý bol preložený do 25 jazykov, autor zaň získal nórsku cenu za literatúru. Zaujímavosťou je, že je napísaný ako filmový scenár. Inšpiračnými zdrojmi Larsa Saabye Christiensena sú Beatles, Trudhamson a Hamsun. Lars o svojich začiatkoch s humorom hovorí: „Moja generácia bola silne ovplyvnená rockovou hudbou a ja sám som chcel byť rockovým muzikantom. Hral som na klavír, ale do kapely ma nikto nechcel – tak som radšej začal písať. Oslo je mojou literárnou krajinou. Vyrastal som v jeho zákutiach v 50., 60. a ešte aj 70. rokoch a tu ožívajú moji hrdinovia a ich osudy.“ Theodor Kallifatides už od malička, cez vojnu, sa musel naučiť klamať. „Povedať pravdu, že som synom učiteľa a komunistu by bolo pohromou pre celú rodinu. Do Švédska som emigroval v roku 1964. Po švédsky som sa učil ako pes, podľa sluchu, a naučil som sa pritom počúvať ľudí. Spočiatku som pracoval ako pomocná sila v reštaurácii, neskôr som sa stal prekladateľom z gréčtiny do švédčiny, neskôr aj zo švédčiny do gréčtiny. Sám seba prekladám aj do iných jazykov – myslím, že pri preklade do cudzieho jazyka je dôležité najprv pochopiť fluidum samotného národa a jeho náturu.“

Čo by ste povedali na tému Identita?

Lars Saabye Christensen: „Mám už 52 rokov ale stále neviem, kto som – a to je asi dôvod prečo píšem. Dôvodom spisovateľstva je podľa mňa pochybnosť.“

Daniel Katz: „Keď idem krčmaan (do krčmy), známi sa ma pýtajú, odkiaľ vraj viem po fínsky, keď som Žid. Hoci vedia, že som spisovateľ a fínčina je môj pracovný nástroj, aj tak sa ma pýtajú, kto mi s jazykom pomáha. Vo Fínsku vôbec trvá strašne dlho, kým vás uznajú za svojho. Pre mňa je to zábavné, pretože Fíni sami zabúdajú, že tiež kedysi prišli z Východu, aj keď je to už viac ako 1000 rokov… So vstupom do Európskej únie Fíni len s nevôľou otvárajú hranice pre prisťahovalcov, i keď sa nedá hovoriť rovno o rasistických trendoch, trápi ich skôr strach z prisťahovalcov.“ Načo sa Katz obrátil ku kolegovi Theodorovi Kallifaditesovi. „No – a pozrite sa, čo sa stalo vo Švédsku. V 60. rokoch tam vítali všetkých prisťahovalcov, prišiel Kallifatides a je z neho známy švédsky spisovateľ. Takže, vitajte všetci slovenskí spisovatelia, ktorí máte namierené do Fínska.“ „Čo sa týka mojej pohlavnej identity, cítim sa ako manželka veľmi dobrej prekladateľky. U nás doma to vyzerá tak, že ona na prízemí prekladá, a ja na poschodí píšem texty. Hoci ma už preložili do 8 jazykov, ona prekladá iba do fínčiny. Tak som sa začal učiť po slovensky, aby žena mohla prekladať aj moje knihy,“ dodal so smiechom.

Theodor Kallifatides: „Byť Grékom vo Švédsku je stav, ale aj proces. Teraz som už menej Grékom ako predtým, ale stále nie som Švédom. Som cudzinec, ale iný ako predtým. Manželka je Švédka, deti sú „švédske“ – strácam identitu tým že ich nenútim byť Grékmi? Ale syn sa začal sám učiť po grécky, čo mi robí veľkú radosť. V Grécku mám brata, a on mi hovorí obleč si kabát, je zima – a ja na to – netreba, je tu dosť teplo – veď som Švéd. Doma mi zasa žena hovorí – vyzleč si kabát – je teplo a ja jej hovorím – nemôžem, je mi zima, som predsa Grék.“

Ako váš štát podporuje literatúru?

Lars Saabye Christensen: „V Nórsku štát nakúpi 1000 výtlačkov z každého nového diela pre knižnice. Požičiavanie v knižniciach pre verejnosť je zdarma už 40 rokov, a sú aj hojne navštevované. Ak by vydávanie kníh záviselo iba od dopytu trhu, nutne by zaniklo 80 percent krásnej literatúry!“

Theodor Kallifatides: „Vo Švédsku sú asi najlepšie podmienky pre spisovateľov na svete – peniaze na podporu sú, existuje množstvo organizácií a fondov. Písanie vás vo Švédsku dokonca uživí a nemusíte si hľadať vedľajší džob. Záujem zo strany médií je vysoký, aj mňa ako prisťahovalca hneď mnohé oslovili, zásluhu na tom má aj štátna daňová politika.“

Vnímate severskú literatúru ako exotickú?

Lars Saabye Christensen: „Európsky pohľad na severskú literatúru je asi nasledovný: vikingovia, človek stratený v krajine, zopár Munchových obrazov – no a traduje sa, že sme úplne bez humoru. Je na nás, severských autoroch), aby sme prelomili toto klišé. Snažíme sa byť dokonca aj vtipní. A čo spája severských spisovateľov? Asi fakt, že sme takí rozdielni.“ Daniel Katz: „Hlavnou spoločnou črtou severských národov je ich blízkosť k prírode, čo sa týka aj stravy – všetci napríklad jeme veľa rýb. Väčšina obyvateľstva donedávna žila na vidieku a na odľahlých miestach. V 50. rokoch 20. storočia prebehla vo všetkých štátoch urbanizácia a sťahovanie obyvateľstva do veľkých miest – a do Škandinávie prišla aj takzvaná vysoká kultúra (vo Švédsku a Dánsku to bolo skôr ako vo Fínsku) a takisto vstup do Európy. Ale pozrite sa na škandinávsku solidaritu: My prekladáme do fínčiny švédske, nórske aj dánske diela, no a ani nás nie. Ale navzájom si zo seba robíme žarty, no a najviac sa smejeme Dánom.“

Ján Malý, Bratislava, 1. května 2005

---

Daniel Katz

Daniel Katz je súčasný fínsky prozaik. Narodil sa v roku 1938 v Helsinkách, kde vyštudoval literárnu vedu. Pracoval ako hudobný redaktor, herec, učiteľ náboženstva na židovskej ľudovej škole, tlmočník a prekladateľ a novinár. Od roku 1968 sa venuje písaniu románov, noviel, rozhlasových a divadelných hier.

Debutoval úspešným románom Když dědeček lyžoval do Finska (Kun isoisä Suomeen hiihti, 1969, český preklad 1993), ktorý bol preložený do mnohých jazykov. Humorným spôsobom v ňom reflektuje život židovskej rodiny a históriu Fínska. V 90. rokoch bol jedným z mála autorov, ktorí dokázali pochopiť a popísať zmeny v Európe nadľahčeným spôsobom bez toho, aby strácali kontakt s dejinami. Príkladom je román Nemecký svinský pes (1992, SLOVART – 1998, http://www.culture.gov.sk/main/file.php3?ida=596&file=file787.html) a román Pontón smerom k moru (2001), ktorý predstavuje svojráznu interpretáciu krízy v bývalej Juhoslávii pohľadom severského autora.

Daniel Katz je polyglot, ktorého zaujala slovenčina natoľko, že z nej začal prekladať a prebásňovať piesňové texty Milana Lasicu.

Býva označovaný za takmer jediného fínskeho humoristu, ktorý obohacuje severskú literatúru horkým židovským humorom a rozprávačskými postupmi typickejšími pre stredoeurópsku literatúru. Do slovenčiny jeho diela prekladá Zuzana Dábeková.

Lars Saabye Christensen

Lars Saabye Christensen je súčasný nórsky prozaik. Narodil sa v roku 1953 v Oslo. Debutoval v roku 1976 zbierkou veršov. Svoj prvý román vydal v roku 1977 pod názvom Amatér. Autor často vraví, že by sa tento titul hodil aj pre ďalšie jeho diela, lebo v nich vystupujú ľudia, ktorí sú vo svojom vnútri často neistí, nepripravení a unášaní životom. Veľký úspech slávil so svojim románom Beatles (1984), kde opisuje život mládeže v Oslo. Píše aj scenáre, rozhlasové hry a televízne drámy. V 90. rokoch vydal niekoľko zbierok noviel. Jeho román Nevlastný brat (2001, slov. 2004 – Slovart) ocenili nórski kníhkupci v roku 2001 cenou Najčítanejší román roku a o rok neskôr zaň získal Severskú literárnu cenu. Román Nevlastný brat tvoria rozličné príbehy, ktoré sú realistické i fantastické, humorné i hlboko tragické. Kritici ho nazvali božskou komédiou, diabolskou tragédiou či autorovou „tour de force“. Hlavnú dejovú líniu tvorí vzťah dvoch nevlastných bratov – staršieho Freda a o päť rokov mladšieho Barnuma. Do slovenčiny jeho diela prekladá Jarmila Cihová.

Theodor Kallifatides

Theodor Kallifatides sa narodil v roku 1938 sa na juhu Grécka v dedine Molai v rodine učiteľa. Do Švédska emigroval v roku 1964, kvôli vysokej nezamestnanosti v jeho rodnej krajine. Učil sa po švédsky, a predtým ako sa stal literátom pracoval v rôznych zamestnaniach. Prednášal na univerzite v Štokholme, a bol redaktorom časopisu Literära Magasin. Píše romány, filmové scenáre a prekladá diela z gréčtiny do švédčiny a naopak.